Ako dedo lebedil, alebo o budúcnosti 1. zboru- Beletrizovaná vízia

10.09.2012 15:10

Ako dedo lebedil, alebo o budúcnosti 1. zboru.

Tábor sa končí. Únava zahnala všetkých do tieňa. Les šumí, obed sa varí, dedo Lebedo lebedí. Má už trochu dlhší fúz a aj tunák Adamove dredy sú, pozerám, až po zem. Svet sa zmenil. Veru, čas nezastavíš. Štyri roky sú štyri roky. Lebedo sa prevalí na druhý bok a s radosťou pozerá na nové podsady, krásne okolie, Ohavou nepošpatený les. „Len ten hangár je už postarší,“ pomyslí si, „možno ho aj vymením, veď na nový mám nasporené v neotvoriteľnej zborovej pokladníčke.“ Áno, vyhral ju v nejakej súťaži, keď bol ešte mladší a lebedivejší. Vtedy, keď ešte obul každé ráno španielske čižmy a...

„Janko, poď, o chvíľu bude obed a ešte sme chceli stihnúť pripraviť ten ceremoniál na večer.“ Lebedo sa razom zmení na vyslúžilého vodcu zboru a vyskočí na nohy. Ako by aj nie, keď naňho vyčítavo hľadí hipsta babka Bartoška spoza svojho múdreho okuláru. Chvíľu s radosťou pozorujú pobehujúce deti, baby a chalani akurát majú denný p.. r...epad včielok a hlavne ich sladkostí.  „Ach, ako sa len majú všetci radi, tento rok sa to lúčenie bez sĺz veru nezaobíde,“ pomyslí si Bartoška a postrčí deda kupredu. „Hlavne aby všetci zostali takí, akí sú...“ Teší sa už na večerné odovzdávanie vodcovstva, veď tí mladí sú tak šikovní, a ešte k tomu aj detí je toľko, až občas rozmýšľa nad nafukovacou klubovňou.

Mohol by niekto na ňu napísať projekt, ten na spomínačku vyniesol celkom dosť, dokonca bude aj tetovačka s logom skautingu pre každého rodiča. Po minulom roku bude ťažké niečo zlepšiť, ale snáď sa to podarí, veď rodičia odchádzajú vždy nadšený a dokonca sa už aj naučili rozlíšiť od seba Pittove dvojčatá.

„Nechápem ako je to možné,“ zamyslela sa Bartoška,“ ale už dávno sme žiadny nábor nemali, a v každom oddiely máme stále po tri družiny, pekne plné ako sa patrí. A tí radcovia, jój, šikovní sú, a ešte aj kurz prvej pomoci majú, tu sa ja už o svoje srdce nebojím, keby aj zlyhalo, má ma kto zachrániť. Lebo viete, tá Rebeka je už predsa len tiež v dôchdkovom veku...“

Vedľa sa pristavil telocvikár Ďuďo, náčelník vĺčat a iných nebezpečných potvor. Zabudol už, čo sa vlastne chcel opýtať, lebo sa začal smiať na vtipe, čo Lebedovi rozprával malý Jediný. Určite to nejako súviselo s tou skautskou praxou čo mal na zajtra nachystať, aj keď sám nechápal načo, keď ju všetci dokonale ovládajú. No, aspoň bude zábava, keď zase Tristana nebudú chcieť pustiť k pucke.  Zrazu doňho vrazil zadumaný hroch Davídek, ktorý bol duchom ešte na roverskej dovolenke a už sa tešil ako pôjde mladším roverom na ich expedíciu do ďalekej Transylvánie prednášať extreme survival –Hungarian desert.

Zrazu ich zo zamyslenia vytrhne zvuk vetriesky, ktorú šoféruje Lucina a veselo si spieva na celé kolo, Ester sa jej škerí spoza chrbta a včely sa vezú vo vozíku so šialeným vreskotom. Vraj ju požičal Filip od mamky, niečo také sa Lebedovi marí.

Na chvíľu zavrie oči a keď ich otvorí, niečo sa zmenilo. Stále je to tábor ale všetci akosi očerneli, všade okolo sú Rómovia, ležia len tak voľne popohadzovaný po lúke, nič sa im nechce, a on, dedo Lebedo ich má motivovať k vyšším výkonom, dokonca mu nejaký šialený hlas v jeho hlave vraví, že chce, aby ich počet narástol a ešte a ešte, že skauting v rómskej oblasti je veľmi dôležitý pre integráciu a bla bla... nemohol by si ešte chvíľu polebediť?

Zatvára oči a zase sa stalo čosi zvláštne. Je tu zvláštne pološero a ... Niekto sa hlási? Chvíľu sa obával, že sa ocitol v škole ale nie, je to len zborová rada a Tonka, ktorú nikto nechce pustiť k slovu. Akoby nestačilo, že každý mesiac musí vidieť tých trúdov, ale teraz po novom sa musí stretávať raz za pol roka aj so všetkými radcami. No skvelé. Ale musí uznať, že aspoň tá klubovňa je pekná, a dokonca aj zmluvy už má v poriadku, aj keď vyjednávanie na úradoch a všetky tie smiešne žiadosti neboli zrovna príjemné. A Klára s Kikou zorganizovali aj vypratanie skladu do garáže ktorú zohnal Og na čiernom trhu, takže to tu konečne nepáchne po zbytkoch petroleja a podivnej táborovej zmesi všeličoho, o čom by ste radi povedali, že nie je organického pôvodu.

Strih. A sme v klubovni u Bizónov. Napriek tomu sú tváre naokolo celkom známe, až po chvíli si dedo uvedomí, že naše dva zbory toho spolu už prežili celkom veľa. A ten posledný deň detí pre celú Karlovku sa naozaj vydaril. Ešte keby sme pozbierali smeti okolo klubovne...

„ OOOoooooobeeeeeeeeeeed!“

Lebedo si pretiera oči, vracia sa do krutej reality roku 2012, kedy ho ešte stále kdekto osloví pán zborový, a robia to všetci právom. Kiež by o pár rokov mohol povedať, že to, čo sa mu práve snívalo nebol len pekný sen. A potom, že či existuje déjá vu? No, nebude už radšej ďalej mudrovať, a nechá si naložiť z toho gulášu, snáď v ňom dnes nenájde žiadneho gormita.

 

(autorka príbehu: Barbora Rudolfová- Repka, založené na skutočnej vízii zborovej rady 1. zboru)